Toto je príbeh ženy, ktorá na svojej ceste stretla umierajúce mačiatko.
Jedného dňa som sa vybral na prechádzku mimo mesta. Kráčal som po poľnej ceste, dával pozor na kravské výkaly a v duchu preklínal hnoj rozhádzaný pod nohami.
Videl som mačiatko, ktoré tak strašne mňaučalo, až pišťalo. Bola v hroznom stave. Ústa mal plné chrasty a na labkách ružové jazvy. Na mnohých miestach mu vypadávala srsť a jeho koža bola čierna. V oboch očiach mal hnis a neznesiteľne pišťal. Ostatní ľudia videli jeho bolesť, ale prešli okolo. Ignorovali ho. Nemohla som ho ignorovať. Pristúpil som k mačiatku a opatrne som ho zdvihol.
Nevedel som, čo mám robiť. Ľudia, ktorí prechádzali okolo mačiatka, ma teraz videli, ako držím úbohé umierajúce mačiatko.
Povedala som si, že si ho musím umyť. Išla som za kamarátkami a jediné, na čo som myslela, bola čo najskoršia návšteva kúpeľne. Tam som dala mačiatko do starej misky.
Mačiatko stále pišťalo a kúpanie sa mu veľmi nepáčilo. Bránila sa, ale bola taká slabá, že sa nakoniec vzdala. Dôkladne som ho umyla od chvosta po hlavu, len tvár som mu neumývala. Kocúr sa bránil a bolo to emocionálne náročné, ale umývala som ho takmer dve hodiny. Celá miska bola špinavá od kalu, ktorý vytekal z mačiatka. Cítil som však, že to musím urobiť.
Osušila som ho, zabalila do uteráka ako dieťa a tak veľmi som chcela byť už doma. Mačiatko občas zamňaučalo, ale bolo veľmi vyčerpané a nakoniec mi zaspalo v náručí. Išiel som domov. Cestou som míňal veľa ľudí, niektorí sa na mňa čudne pozerali a niektorí sa tvárili, že ma nevidia. Nepozeral som sa na ne, ale išiel som domov.
Na mieste som si uvedomila, že by som ju mala ešte vysušiť, ale mala som len jeden uterák. Vedel som, že ak ho použijem, budem ho musieť neskôr vyhodiť. Ale na tom ani v najmenšom nezáležalo. Priniesla som uterák a dokončila sušenie. Položila som mačiatko na zem na mäkkú deku.
Vyzeralo to oveľa lepšie ako predtým. Vedľa som položila misku s mliekom, v ktorom som rozpustila antibiotickú tabletu. Rany som mu natrel hojivou masťou a obviazal. Vyčistila som mu aj hnis z očí. Nakoniec som mačiatko jemne zabalila do deky, aby sa mohlo konečne zahriať.
Mačiatko ticho ležalo a pomaly dýchalo. Mal som pocit, že som urobil niečo užitočné. Bol som rozzúrený. Hnevala som sa, že mačiatko musí takto trpieť. Bol som nahnevaný, že na svete existujú také hrozné príbehy. A ja som nemohol nič urobiť. Začala som plakať.
V sprche som sa opäť rozplakala. Plakala som, pretože mačiatko umieralo a ja som s tým nemohla nič urobiť. Urobil som všetko, čo som mohol. Keď som sa vrátila do izby, mačiatko bolo tam, kde som ho nechala. Spalo. Pomaly dýcha. Upokojilo ma to.
Na druhý deň mačiatko zomrelo. Keď som vošiel do miestnosti, zacítil som zápach. Podišla som k mačiatku. Nehýbala sa a bola studená ako kameň. Nebol som nahnevaný. Pochopil som. Dal som ho do vreca a zakopal do zeme.
Bol som šťastný, uľavilo sa mi. Aspoň mohlo zomrieť v pokoji a jeho posledné chvíle boli tiché, pokojné, bez bolesti. Urobil som, čo som mohol. Dúfam, že nikdy nebude musieť prejsť peklom, ktoré poznal na zemi. Do starostlivosti o toto mačiatko som vložila celé svoje srdce.
Vzrušujúce. Nemám slov, ktorými by som vyjadrila, čo cítim po prečítaní tohto príbehu. Ale je dobré, že na svete existujú ľudia, ktorí majú súcit s ostatnými.