Syn a otec sa rozhodli porozprávať tento zdrvujúci a ťažký príbeh o synovej anorexií

Zdieľajte článok na

Iain a Michael Matlandovci sa rozhodli porozprávať príbeh o anorexii, ktorou trpel syn Michael, aby pomohli ostatným rodičom.

Maitlandcovi sa javili na vonkajšok ako perfektná rodina.  Iain, otec, bol spisovateľ a Tracey, matka, ktorá pracovala v blízkej škole. Mali 3 krásne a šťastné deti. No všetko sa zmenilo potom, čo Iainovi zavolali z nemocnice, že jeho syn tam bol prevezený.Bolo preukázané, že roky bojoval s depresiou, úzkosťou a anorexiou. Dôsledky sa čoskoro preukázali – Michaelovi bol diagnostikovaný zápal pľúc a zlyhali mu pľúca.

Bol na pokraji smrti, no jeho otec ani netušil, že jeho syn je tak veľmi chorý. Teraz sa syn a otec rozhodli porozprávať tento zdrvujúci a ťažký príbeh.

Iainov príbeh:
Vždy sme boli šťastná rodina, Tracey a ja a naše 3 deti, Michael, Sophie a Adam. Mali sme krásny dom, pohodlný život pri mori vo Felistowe, Suffolk. To nám úplne stačilo.

Michael odišiel na univerzitu v Norwichi v roku 2007. žil tam so svojou priateľkou Niamh a predpokladali sme, že prežíva najkrajšie roky svojho života. Výzorovo sa veľmi zmeniť, prefarbil si jeho vlasy, nosil náušnice a dokonca si dal vytetovať tetovania na telo. Veľmi schudol a nosil odlišné oblečenie. Brali sme to ako časť dospievania a hľadania svojho pravého ja.

No neskôr odišiel z univerzity a náš priateľský vzťah sa začal meniť. Platili sme mu veľa vecí, aby sme ho podporovali a tak sme očakávali že doštuduje, nájde si prácu a začne si platiť svoje veci sám.  No Michael tak neurobil. Zavrel sa vo svojom byte a neustále bol v posteli. Nechcel sa s nami rozprávať. Keď sme sa stretli, vyzeral zmätene, skrytý pod vrstvami oblečenia. Takto to pokračovalo mesiace a potom roky.

Po frustrácii sa konečne dostavil obrovský hnev. Pamätám sa, ako som mu vykričal do tváre že je obrovský lenivec, zbytočne zaberá vesmír a je tu úplne zbytočný. Bolo to vlastne hlavne kvôli financiám, ktoré sme doňho vložili – platili sme mu byť a taktiež ďalšie veci, ktoré potreboval k životu. Náš vzťah bol v troskách.

Nikdy mi ani nenapadlo, že by mohol byť Michael chorý. Podľa istého prieskumu jeden zo štyroch ľudí zažije psychický problém každý rok. Boli sme šťastná rodina a mysleli sme si, že takéto problémy nás určite obídu. No v podstate to môže postihnúť každého. V októbri 2012 mi prišla správa od Michelovej priateľky Niamh, ktorá hovorila, že môj syn bol prijatý do nemocnice. Trpel depresiou, anorexiou a skolabovali mu pľúca, bol úplne na pokraji smrti.

Michaelov príbeh:
Mal som skutočne šťastné detstvo a všetko šlo ako po masle, až dokiaľ som nenastúpil na univerzitu. Zabralo mi to roky zvyknúť si, kým sa usadím na novom mieste, kým si naň zvyknem a preto sa u mňa striedali dobré ale aj zlé chvíle, kedy som to nezvládal.

Pomaly moja dobrá nálada opadala, cítil som sa úzkostlivo a depresívne celý čas. Moja práca bola ťažká, a nedokázal som ráno vstať a odísť z bytu. Začal som sa cítiť, akoby som zlyhával, a to urobilo veci ešte horšími.

Nechcel som tak rapídne chudnúť, strácal som kilogramy, pretože som bol smutný. Neskôr som zistil, že moje problémy idú ruka v ruke, keď sa jeden problém zhoršil, zhoršil sa aj druhý. Dlhotrvajúca depresia viedla ku anorexii.

Ku koncu roka 2012 som sa úplne vzdal a už ma nič nezaujímalo. Navštívil som veľa doktorov, vyskúšal som rôzne medicíny a lieky. Nič mi nepomohlo a opäť som schudol rapídne. Z ničoho nič som začal vracať obrovské množstvo krvi, tak som utekal do nemocnice a moje telo umieralo.

V nemocnici doktori a sestričky pracovali skutočne dlho a tvrdo aby ma zachránili. Pamätám si, ako sestrička zobrala obrovskú, dlhú ihlu a prepichla ňou chrbát až narazila na pľúca, aby voda mohla vyjsť. Nedokázal som poriadne dýchať či chodiť. Dali mi vozík a ledva som si dokázal sadnúť.

Bol som na tom tak zle, že som bol toho názoru, že zomrieť by bolo obrovskou úľavou. Nestaral som sa o nič iné. Nemal som žiadny rešpekt k môjmu bytiu. No, taktiež som bol nahnevaný, že mi nikto nepomohol. Bol som nahnevaný aj na seba, že som sa dostal takto nízko a stratil všetko vôľu. Cítil som sa vinný za to, čo som urobil sebe a ostatným okolo seba.

Nikdy som nemal anorektické myšlienky. Tým, že som nejedol, som mal pocit, že aspoň niečo dokážem kontrolovať, keď si už nedokážem dať dokopy svoj život.  Moje pocity zlyhania a nízkeho sebavedomia mi veľmi ublížili.

Z nemocnice som odišiel o 5 dní neskôr, kvôli úplne smiešnemu dôvodu, potrebovali voľnú posteľ, a aj napriek tomu, že som bol v hroznom stave ma poslali preč. Išiel som späť do môjho bytu s mojou priateľkou. Stále som nemohol dobre dýchať, alebo kráčať dlho, pamätám si ako som bol doma sám a nedokázal som ani vyjsť po schodoch.

Išiel som znovu za doktorom, ktorý ma dal na jednotku intenzívnej starostlivosti. Rozhodli sa, že potrebujem 24-hodinovú starostlivosť. Myslel som si, že tam budem tak pár týždňov, ale nakoniec som tam strávil 5 mesiacov. Pomohli mi pribrať a potom ma poslali domov.

Stále som na tom nebol úplne dobre, no urobil som si magisterský titul a zobral som si za ženu moju priateľku Niamh, ale stále tu boli chvíle, keď sa depresia vrátila späť.  Nakoniec to došlo do takého štádia, že som sa rozviedol s manželkou, stratil som dom a išiel som žiť naspäť k rodičom, sestre Sophie a k bratovi Adamovi.

Neviním nikoho za to, čo sa mi stalo. Psychická choroba sa môže dotknúť každého. Moje problémy spôsobili to, že som stratil všetko, vrátane manželky Niamh, môjho domova a všetkých mojich priateľov v tej dobe.  Išiel som ku svojim rodičom s vrecom plným oblečenia, trochou peňazí a to bolo všetko, čo som mala. Mal som na výber – zomrieť alebo sa dať dokopy.

Šťastný koniec:
Iain: Keď sa Michael vrátil domov máji 2015, bol na tom veľmi úboho. Chcel byť zasa fit ale nevedel ako na to. Spoznal novu terapeutku, Suzanne, a s tou sa rozprával dosť často o svojich pocitoch. A teraz keď vieme o jeho problémoch, snažíme sa ho veľmi podporovať. Jeho psychický stav sa dosť zlepšil časom. Bola to dlhá cesta, ale rozdiel bol v tom, že Michael sa sám chcel uzdraviť.

Mal isté body, ktoré musel za deň splniť – cvičiť, ísť von, stretnúť sa ľudmi, nájsť si prácu, a toto všetko mu pomohlo dostať pod kontrolou jeho zdravie. Michael pracuje na plný úväzok ako tatér vo Felixstowe. Má sa oveľa lepšie a dokonca má úzky kruh priateľov, ktorí ho veľmi podporujú.

Momentálne sme obidvaja ambasádormi pre projekt s názvom „Psychický zdravie tínedžerov“. Chodíme do škôl – stredných a vysokých – kde rozprávame študentom a rodičom o našich skúsenostiach. Dôležité je uvedomiť si, že psychická choroba dokáže ovplyvniť každého, často úplne nečakane. Muži si takéto veci dokážu priznať oveľa ťažšie, častokrát vôbec.

Michael nechcel rozprávať o svojom príbehu dovtedy, dokiaľ musel. S dievčatami sa snažíme hlavne preberať anorexiu a problémy so stravovaním s pohľadu otca a syna. Najlepšia rada, ktorú každému hovoríme a opakujeme je, pokiaľ niekto trpí chorobou, je veľmi dôležité o tom rozprávať. Toto je tá vec, ktorú sme mali s Michaelom urobiť už dávno, a možno by to nikdy tak ďaleko nezašlo.

ZDROJmirror.co.uk

ONLINE NABYTOK:

onlinenabytok


Zdieľajte článok na