Tento príbeh je jedným z tých, ktoré kolujú po internete už dlhú dobu. Je dosť možné, že bol populárny ešte pred jeho vznikom.
Existujú aj verzie, v ktorých je hlavnou hrdinkou žena. Tak či onak, tento príbeh poukazuje na to, že keď sme smutní a frustrovaní, často zabúdame na problémy iných ľudí. Dievčatko z tohto príbehu nás preto učia, že by sme mali vždy myslieť aj na pocity ostatných.
Keď som ju prvýkrát stretol na pláži neďaleko môjho domu, bolo jej 6 rokov. Na pláž chodím vždy, keď sa mi v živote deje niečo zlé. Dievčatko stavala hrady z piesku alebo niečo také a ja som sa pozeral na ňu a na more.
– Ahoj – povedala mi. Prikývol som na pozdrav. Nemal som ani najmenšiu chuť hovoriť s nejakým deckom.
– Staviam si. – Dodala.
– Veď vidím. Čo to je? – Spýtal som sa aj keď ma to vôbec nezaujímalo.
– Ani neviem. Len mám rada dotyk piesku.
To neznie vôbec zle, pomyslel som si a vyzul si topánky. Nad hlavou nám preletel vták – čajka.
– Pre šťastie! – Povedala dievčatko.
– Čo je pre šťastie?
– To je čajka pre šťastie. Moja mamička vždy hovorí, že vtáky prinášajú šťastie …
Čajka letela ďalej. Len tak sám pre seba som si povedal: „Zbohom šťastie, vitaj zále.“ Potom som sa otočil a kráčal preč. Cítil som sa hrozne. Môj život bol hore nohami.
– Akože sa voláš? – Nedala sa odbiť dievčatko.
– Robert. – Odvetil som – Robert Peterson.
– Ja sa volám Wendy. Je mi 6 rokov.
– Teší ma, Wendy.
– Vy ste ale smiešny, pán P. – zachichotala sa.
Aj napriek zlú náladu som sa kráčajúc tiež začal smiať. Za chrbtom som počul jej dievčenskú chichot.
– Príďte zas! – Kričala – Urobíme si ďalší šťastný deň!
Počas nasledujúcich niekoľkých týždňov som musel riešiť veľa problémov, navyše som sa ešte staral o chorú mamu. Jedného rána svietilo slnko a napadlo mi, že by som potreboval vidieť racky pre šťastie. Obliekol som sa a išiel na pláž.
Na mieste bol božský kľud. Spoločnosť mi robil len chlácholivý zvuk morských vĺn. Aj keď fúkal studený vietor, rozhodol som sa prejsť, aby som získal späť svoju stratenú rovnováhu.
– Ahoj, pán P. – počul som jej hlas – Nechcete si so mnou hrať?
– Akú hru? – Márne som sa pokúšal zakryť podráždenie.
– Neviem. Poznáte nejakú?
– Čo tak si zahrať na schovávačku? – Spýtal som sa sarkasticky.
– Alebo poďme na prechádzku.
Pri pohľade na ňu som si všimol, že je až nezvyčajne krehká.
– Kde bývaš? – Spýtal som sa.
– Tu, neďaleko. – Ukázala na plážové domčeky.
Zvláštne, veď je zima, pomyslel som si.
– A kam chodíš do školy?
– Nechodím do školy. Mamka hovorí, že máme prázdniny.
Kráčali sme spoločne po pláži. Bol som v myšlienkach niekde úplne inde. Keď sme sa lúčili, povedala mi, že to bol veľmi šťastný deň. Napodiv som sa tiež cítil lepšie a s úsmevom som prikývol.
Za tri dni som s nesmiernym žiaľom v srdci pribehol na pláž. Nechcel som sa tam stretnúť s Wendy. Na malú chvíľu sa mi zdalo, že som pred jedným z domčekov zbadal jej mamu. Chcel som za ňou ísť a povedať jej, nech sa lepšie stará o svoje dieťa.
– Počuj, či nemáš nič proti, – povedal som, keď ku mne prišla Wendy – rád by som tu zostal osamote.
Bola veľmi bledá a zdalo sa, že dýcha len s veľkou námahou.
– Prečo? – Spýtala sa ma.
Postavil som sa pred ňu a začal kričať:
– Pretože dnes mi zomrela matka! – V tej chvíli mi napadlo: „Bože môj, prečo jej niečo také vôbec hovorím?“
– Ach tak, – odpovedala ticho – to musíte mať teda zlý deň.
– Áno – povedal som. Aj včera, aj predvčerom. Odíď, prosím.
– Bolelo to? – opýtala sa.
– Čo že bolelo? – Bol som naštvaný na ňu aj na seba.
– Bolelo to, keď umierala?
– No jasné, že bolelo! – Nevydržal som. Nevedel som, čo chce počuť a bol som príliš ponorený do ponurých myšlienok a pocitov. Odišiel som.
Uplynul mesiac, možno aj viac ako som znovu navštívil pláž. Nikde nebola. Mal som výčitky svedomia a hanbil sa. Konečne som si priznal, že mi to malá prostoreká dievčatko neskutočne chýba. Išiel som k domčeku, kde zrejme bývala a zaklopal na dvere. Otvorila mi mladá žena s vlasmi farby medu.
– Dobrý deň, volám sa Robert Peterson a hľadám malú dievča, ktorá si vždy hrala na pláži. Dnes ju nemôžem nikde nájsť.
– Ach tak, Pane Peterson. Poďte ďalej, prosím. Wendy mi o vás veľa rozprávala. To kvôli mne vás večne obťažuje. Prosím prepáčte mi, ak vám to vadí.
– Ale kdeže! Je to úžasné dieťa. – Povedal som a uvedomil si, že takáto Wendy naozaj je.
– Wendy minulý týždeň zomrela, Pane Peterson, na rakovinu. Zrejme vám nepovedala, že je chorá.
Bol som v šoku. Zalapal som po dychu a musel si sadnúť.
– Milovala pláž a keď po mne chcela aby sme sem išli, nemohla som povedať nie. Cítila sa tu oveľa lepšie. Väčšine dní strávených tu hovorila, že sú to šťastné dni. V posledných týždňoch sa jej stav začal rapídne zhoršovať. – Hlas sa jej zachvel. – Niečo vám tu nechala … keby som to len mohla nájsť … Prosím, počkajte chvíľku, než to nájdem.
Prikývol som a cítil sa ako hlupák. Premýšľal som, čo jej povedať na to, čo mi oznámila pred chvíľou. Podala mi obálku, na ktorej bolo napísané „Pán P.“. Vnútri bol veselý obrázok namaľovaný pastelkami v jasných farbách. Žltá pláž, modré more a biely vták. Na obrázku bolo napísané: „Malý čajka, ktorý ti prinesie šťastie“. Nemohol som sa ubrániť slzám, ktoré sa mi začali valiť po tvári a môjmu srdcu, ktoré zabudlo milovať, sa v okamihu uľavilo.
Objal som Wendin mamu.
– Je mi to veľmi ľúto. Naozaj ľúto. – pošepol som jej.
Stáli sme uprostred izby a plakali. Zarámovaný obrázok dodnes visí v mojej izbe. Šesť slov, každé jedno pre každý rok jej života. Darček od dievčatka s očami farby mora a jasnými vlasy je pre mňa symbolom odvahy, vyrovnanosti a bezpodmienečnej lásky. Darček, ktorý mi navždy bude pripomínať dieťa, ktoré ma naučilo milovať.
Tento príbeh poukazuje na to, že keď sme smutní a frustrovaní, často zabúdame na problémy iných ľudí. Dievčatko z príbehu nás preto učí, že by sme mali vždy myslieť aj na pocity ostatných.
zdroj: electropiknik.cz / pixabay.com