„Nedávno ma navštívil môj dobrý priateľ. Obaja sme ženatí, máme deti, veľa pracujeme, a tak nemáme príležitosť v pokoji si sadnúť a pri pive si zaspomínať na staré časy. Minulý týždeň sa zastavil na kávu, pretože bol v tejto oblasti.“
Vrátila som sa z práce len pár minút predtým, ako zaklopal na naše dvere. Moja žena mala nočnú zmenu, uvarila obed, ale nemala čas umyť riad. Pozvala som teda svojho priateľa do kuchyne, nie do obývačky. Usúdila som, že kým sa voda varí, môžem rýchlo umyť riad. Pozrel sa na mňa, akoby som hovorila po japonsky. „Naozaj? Už druhý týždeň som umýval podlahu v byte a moja milovaná manželka sa ani neodvážila poďakovať.“
Prekvapilo ma, keď som počul, ako môj priateľ nadáva na svoju ženu. Ukázalo sa, že jej nepomáha pravidelne, takže umývanie podlahy je pre neho priam hrdinský čin, ktorý si zaslúži obdiv a úctu. Neodolal som a spýtal som sa ho, kedy naposledy poďakoval svojej žene za upratanie bytu, vypranie oblečenia alebo odvedenie detí do školy. „Poďakoval si sa?“ Prekvapene sa na mňa pozrel a ja som dodala:
Svojej manželke nepomáham preto, že potrebuje pomoc. V prvom rade potrebuje partnera.
Obaja máme prácu a obaja robíme domáce práce.
Manželke s praním nepomáham, pretože sám potrebujem mať čisté oblečenie.
S varením manželke nepomáham, pretože chcem jesť sám.
S umývaním riadu manželke nepomáham, pretože to zvládnem sám.
Nepomáham svojej manželke vychovávať deti, pretože som za ne zodpovedný.
„Ďakujem ti za vytretie podlahy? Naozaj si myslel, že urobil niečo výnimočné? Očakával nejakú senzáciu? Mal by sa poďakovať práve on. Možno si už tak zvykol, že doma nemusí nič robiť, že sa mu zdá, že to ide samo?
Možno sa nabudúce bude cítiť ako doma a nie len ako hosť, ktorý sa prišiel najesť, umyť a vyspať. Mal by sa cítiť ako doma.“
Každý muž by si to mal vziať k srdcu! Zdieľať.