Byť pilotom znamená mať obrovskú zodpovednosť za mnohé životy. Piloti v tomto príbehu si to dobre uvedomujú a berú svoju prácu vážne, ale nestrácajú pritom nič zo svojej obyčajnej ľudskej empatie, ako to dokazuje situácia, ktorú opisuje pilot menom Chad.
„Najlepšie dary sú často tie najmenej očakávané. Tak to bolo aj deň pred Štedrým dňom, keď som okolo 17.30 hod. letel z Atlanty do Maconu. Nastúpil som s vedomím, že ma čakajú moji príbuzní, ale čo sa dá robiť, niekto musí pracovať a bezpečne prepraviť ostatných, aby mohli stráviť Vianoce so svojimi príbuznými.
Predvianočná roztržitosť dobehla letušky a tie si nevšimli jedného cestujúceho. Cez otvorené dvere kokpitu nakukoval asi deväťročný chlapec. Keď si všimol, že už viem, že tam je, rozpačito utiekol, ale ja som ho zavolal dovnútra. Veľmi mi pripomínal mňa samého, keď som bol dieťa. Jeho oči žiarili rovnako ako naše, keď som prvýkrát nazrel do kabíny. Teraz som však pochyboval o svojej kariére… Bol som ešte mladý a mali to byť moje prvé Vianoce bez rodiny. Nemal som pocit, že robím niečo výnimočné, len prevážam ľudí, ale keď som videl emócie na tvári toho chlapca, niečo vo mne sa opäť ozvalo.
Sam, tak sa ten chlapec volal, bol taký rád, že je v kokpite, že som ho bez výčitiek svedomia vyhnal, hoci som vedel, že kapitán sa čoskoro objaví. Na moje prekvapenie môj nadriadený Samovu prítomnosť nijako nekomentoval, ale dovolil mu zostať v kokpite počas prípravy na vzlet. Samovi dokonca dovolili, aby sám stlačil niekoľko tlačidiel, čo mu vyčarilo obrovský úsmev na tvári.
Po návrate na svoje miesto nám Sam zaželal šťastné sviečky a povedal, že to bol najlepší deň v jeho živote. Aj my dvaja sme sa zrazu cítili lepšie, hoci to na príjemnú dovolenku nevyzeralo.
Nasledujúci deň sme mali spiatočný let do Atlanty. Pripravovali sme sa do práce, keď k nám pristúpil jeden zo zamestnancov letiska a povedal, že matka chlapca z predchádzajúceho dňa nám nechala darček a požiadala nás, aby sme sa poďakovali za to, že sme jej synovi umožnili vstúpiť do kokpitu. Povedala, že to bolo všetko, o čom hovoril! S úsmevom na tvári sme prijali škatuľu domácich koláčikov. Kapitán už v kokpite siahol po keksíku, zahryzol doň a otvoril list, ktorý bol vložený v škatuli.
Na druhej strane si môžete prečítať, čo chcela Samova mama pilotom povedať.
„V náhlom tichu sa kapitán obrátil ku mne a zmeneným hlasom povedal, že chlapec má rakovinu. Potom začal čítať nahlas:
„Drahí piloti,
ďakujem, že ste dovolili môjmu synovi Samovi vstúpiť do kokpitu, aby videl, ako pracujete. Sam má rakovinu a podstupuje chemoterapiu v Memphise. Bol to jeho prvý let domov po veľmi dlhom čase. Zvyčajne cestujeme autom, ale Sam miluje lietadlá, takže som chcela, aby sa mohol ešte raz previezť, keďže viac príležitostí už pravdepodobne nebude. Podľa lekára zostáva Samovi len niekoľko mesiacov života. Vždy chcel byť pilotom a môžem vás ubezpečiť, že vďaka vám získal najlepšie skúsenosti vo svojom živote! Dali ste mu jeho vysnívaný vianočný darček – splnili ste mu sen. Vždy vám za to budem veľmi vďačný. Ďakujem!“
Bez toho, aby si to uvedomovali, títo muži splnili sen umierajúceho dieťaťa. Bez toho, aby sme o tom vedeli, môžeme aj my pomôcť splniť niečí sen…
Stojí za to podeliť sa o takýto dojemný príbeh.